Články

...z denníčka duly

Denisa Ujjvala Urbanová

Pôrod v láske

19.07.2019

...z denníčka duly článok / blog   

a dnes sa chcem s vami podeliť o radosť, o lásku, o Božie dary :D  Vnútorný budíček ma zobudil o 5:37..a tak si vravím, stihnem ešte vlak o šiestej.

Nedá sa to nazvať vyskočením, z postele som však vstávala s istou ľahkosťou...či radosťou? Ranný očistný rituál vystriedala krátka modlitba a pozdrav slnku - telíčko sa ponaťahovalo, denná dávka naplnená... zvyšok kríja jogy docvičím vo vlaku, si vravím... raňajky si kúpim... A takto sa to dialo...ak som práve nenapĺňala svoje telo vedomým nádychom, výdychom a vedením onej (pre mňa) neviditeľnej energie, napĺňalo sa slovami môjho majstra - a všetko o láske (aj sa tá kniha volá Len láska :)). Neviem si ani predstaviť krajšiu cestu ranným vlakom, kedy pozorujete ľudí polospiacich, raňajkujúcich (mimochodom, vôbec som nebola hladná) či užívajúcich si tú svoju chvíľku pred ponorením sa do každodennej rutiny. Naplnená ranným slnkom a božským svetlom horiacim hlboko v srdci odovzdala som sa tejto ceste k žene, ktorá oslávila rok od narodenia jej tretieho dieťatka, druhého doma narodeného. "Naše deti"...tak mi zvykne hovoriť... a ja sa len usmievam :) Privítali ma s takou láskou a radosťou...objatia, úsmevy, spoločné jedlo a spev, gitara... "Zaspievaj bračekovu..." "A ktorá je to? Ja si nepamätám", začínam hrať pieseň, ktorú som zložila len pred pár dňami. "Áno, to je ona!", sestrička sa smeje, je spokojná, spomenula som si... :) Spev a hudba prechádzajú z jemných tónov do silných vibrácií, otvára staré rany a súčasné bolesti. Aj v nich je len láska. A derie sa von, cez slzy, hrče v hrudi, v krku... A ja len spievam ďalej, nech sa v každom uvoľní, čo sa má. Uvoľnilo sa...začalo šialene liať, tak silno a husto... dážď burácal na balkónovú terasu, deti s mamkou učupene pozorovali a všetci sme sa smiali. Vošla do mňa sila všetkých tých kvapiek, vybehla som na balkón a z plnej sily kričala: "Áaaaaanoooooo!!!! Ráááádhaaaaa!!!" "Ešte aj božstvá si prišli s nami zaspievať." "Vďaka ti Bože za všetko!"

Čas len pre dieťa, čas len pre matku, pre priateľku, pre priateľa, čas len pre seba, kde seba znamená teba, Bože.

Myseľ chcela ešte všetko vypovedať, čo srdce už dávno odovzdalo, naša spoločná polhodinka pred odchodom vlaku bola preto plná dobiehajúcich slov na poslednú chvíľu. A opäť ticho (doslova pred ďalšou búrkou) v objatí písmeniek tvoriacich skladačku slov prestupujúcich moje bytie v každej jednej bunke. Opäť nepociťujem hlad, len nasávam a v tele sa rozlieva také to krásne teplo a stav blaženosti. "Ahoj mami, dnes to tak dobre nevyšlo, bola som strašne vystresovaná, hoci som to všetko vedela...ale netrápim sa, veď na tom napokon nezáleží. Som rada, že to mám za sebou. Zajtra posledná skúška a koniec...", vnímam dcérinu únavu, ponúkam slová podpory, na diaľku ju objímam. "A niečo kúp, nemáme čo jesť..." Vlak ma vypúšťa v Šuranoch, nasadám do auta s krásnou tehotnou ženou. Nechávame sa unášať hlbokým úprimným rozhovorom. Božia prítomnosť je tak citeľná, telom sa ženú zimomriavky. A dieťatko tam, hlboko, len načúva...múdrosť a veľkosť vedomia v nevedomí. "Moje dieťa ma vedie." Počúvam, usmievam sa, cítim radosť, vďaku, dojatie... "Čo mám teda robiť? Ako sa pripraviť?" "Len miluj..." Slová čítané vo vlaku sa zrazu vyplavovali zo mňa von. Slová o láske, o Bohu, o nás - to je ona príprava. "Pokračuj v tom, čo sa deje, dôveruj tomu, čo sa v tebe otvára..." Rozhovor sme ukončili presne včas, aby som stihla vlak domov. Ukončil sa sám...naplnil sa...nebolo na dnes viac čo povedať. Opäť to ticho (napriek veľkému vlakovému hluku a smradu), mätová voda a kniha. Slová, ktoré od svojho počiatku neboli iba slovami. Prišlo aj na zabudnuté raňajky. S úsmevom kráčam levickou ulicou a vidím svojho syna kráčajúceho oproti mne. Naše stretnutie sa tesne minulo s nádhernou košatou lipou nad nami. Toto je naša chvíľka - čas pre syna. Počúvam všetko o prezentáciách, na ktorých som historicky prvý krát nebola (mám to odpustené:)) kupujúc pri tom tú pravú zmrzlinu bez vajec, pozorujúc večerný mestský svet. "Mami, vieš, čo je napísané v knihe o náboženstve?" Presúvam pozornosť a dozvedám sa postoje katolíckej cirkvi na "nebezpečné" znaky a náboženstvá a synovu zmätenosť v tom všetkom. Vnímam to ako ďalší Boží dar, možnosť otvoriť tému, ktorá nikdy nemá byť deťom tlačená nasilu a je to sviatok, keď sa dieťa samo pýta... Krásna chvíľka na lavičke za činžiakom bola len a len naša. Vo výťahu som už cítila, kde spočiniem najbližšie minúty (pretiahlo sa to na hodiny a stále som neskončila...toto celé mal byť KRÁTKY status o mojej radosti....ako hovoria moje deti - nevyšlo...:)) Ak som si myslela, že som naplnená láskou z celého dňa tak, že už len rýchlo pozrieť správy, umyť sa, zacvičiť, pomodliť a spať, bolo mi ukázané, že niektoré dni sú proste iné...výnimočné...alebo som si dovolila tento deň takýmto výnimočným urobiť. Otvorila som facebook a tam ma čakala SPRÁVA DŇA:

"Ahoj Deniska, dakujem mam sa super, dnes rano 5,12 som porodila iba s muzom ???? mala spala, porod trval len 3h, muz chytil babo ????"

"wooooooooooow....úžasné....gratulujem!!!! veľmi sa teším ❤ ❤ ❤"

Viete, keď s niekým trávite hodiny v rozhovoroch, pri ktorých aj tečú slzy a otvárajú sa staré bolesti, ktoré nepatria k novému pôrodu, a potom čítate niečo takéto, je to tak úžasné, tak veľké...Boh je tak milosrdný a milujúci...

"Ďakujem!"

Sedím na svojej posteli, deti už vedia, že v tejto pozícii odo mňa veľa nedostanú...a naopak, dostáva sa mi večera - domáce čerstvé cestoviny so zemiakmi - až do postele. Kde sa toto všetko vzalo, ako sa to udialo, že je tu toľko lásky?

Riady umyjeme zajtra...

Prečítané: 14x



Ďalšie články

...z denníčka matky 

...z denníčka matky

19.07.2019

Najskôr nikam nechceli ísť … ako vždy … počítač a mobil sú veľké lákadlá...